JANA TÁBIOVÁ, víťazka korešpondenčnej súťaže MUSCLE&FITNESS v roku 2003 je inšpirujúcim príkladom toho, ako pravidelné cvičenie dokáže človeka natrvalo zmeniť.

    Hoci som nikdy nebola tzv. športové drevo, ale skôr naopak - veď od detstva som mala rada pohyb, s chlapcami som hrávala futbal a nohy som mala častejšie dotlčené ako dievčenský pekné - ani vo sne by mi neprišlo na um, že raz budem v niektorom športe súťažiť...

    Všetko sa to začalo súťažou DO FORMY S MUSCLE&FITNESS v roku 2003. Do posilňovne chodím už sedem rokov, ale so systematickým tréningom som začala až potom, keď som sa rozhodla zúčastniť na tejto zaujímavej súťaži. V príprave som urobila všetko, čo bolo v mojich silách a možnostiach. Napriek tomu som bola milo prekvapená, keď mi z redakcie MUSCLE&FITNESS oznámili, že som sa stala víťazkou najsilnejšie obsadenej kategórie žien od 26 do 30 rokov. Vtedy som pochopila, že moje snaženie nebolo márne a že človek môže prekonať samého seba, ak to naozaj chce. (Pozn. red.: V kategórii 26-30-ročných žien odštartovalo vtedy súťaž 112 žien, dokončilo ich 28. O ceste Jany Tá b i ovej k víťazstvu sme písali v č. 12/2003, str. 23 pod titulom Ako ryba vo vode.) Po tomto úspechu ma pravidelné cvičenie doslova opantalo a stalo sa neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Cvičila som pre vlastné potešenie a rozmýšľala nad novou motiváciou, ktorá ma opäť prinúti siahnuť na dno fyzických aj psychických síl. Novou výzvou sa stala súťaž v bodyfitness...

    Na majstrovstvách Slovenska v roku 2004 som obsadila tretie miesto v kategórii do 158 cm, ale uvedomovala som si, že som bola medzi pretekárkami trochu subtílna. Na pódiu som to opäť skúsila na rovnakej súťaži v roku 2006, ale moje šieste miesto na finále nestačilo. Celé leto som tvrdo cvičila a vzorovo sa stravovala. Dokážem byť na seba tvrdá a prísna, keď viem, že to má zmysel. A výsledok sa dostavil! Na GP Slovakia v Šuranoch, najvýznamnejšej súťaži jesene, som sa opäť postavila na stupeň víťazov - vybojovala som bronzovú medailu! Zvíťazila vynikajúco pripravená Martina Tarková. I keď svojou postavou a - ako tvrdia iní - ani vzhľadom na to zrejme nevyzerám, bola som na pretekoch jednou z najstarších. Mala som 34 rokov a bola som už mamičkou. Hovorím to preto, aby som na vlastnom príklade deklarovala, že začať s cvičením, či dokonca so súťažením, nie je nikdy neskoro. Bodyfitness totiž dáva šancu aj ženám stredného veku. Nie sú to však len moja trpezlivosť, vytrvalosť a cieľavedomosť, ktoré mi umožnili dosiahnuť športový úspech. Je za tým tiež podpora môjho manžela Vladimíra, ktorý sa v čase mojej neprítomnosti príkladne staral o nášho 12-ročného malého hokejistu Lukáška. Ako väčšina žien som zamestnaná, vediem domácnosť, varím, periem a žehlím pre celú rodinu. Počas roka cvičím v posilňovni trikrát do týždňa a dva až trikrát týždenne „jazdím" doma na stacionárnom bicykli. Pred súťažou počet tréningových hodín zvyšujem. Za veľké šťastie v mojom živote považujem stretnutie s trénerom Júliusom Karabinošom, s ktorým spolupracujem od roku 2002. Našla som v ňom nielen erudovaného a skúseného odborníka ale aj dobrého kamaráta a skvelého človeka. Náš vzťah charakterizuje vzájomný rešpekt, úcta a športové priateľstvo.