Keď sme chceli vystih­núť kompletnú premenu Evy Karabinošovej, siahli sme v redakčnom archí­ve až do roku 2001, ke­dy sa po prvý raz posta­vila na štartovú čiaru čitateľskej súťaže DO FORMY S MUSCLE&FITNESS nielen v kategórii jednotlivkýň, ale aj v pároch s manželom Júliusom. Jedine tak možno pochopiť preme­nu nesmelej, utiahnutej ženy na šarmantnú dá­mu, ktorej spokojný ús­mev a iskričky v očiach dokazujú, že si je vedo­má úžasnej zmeny a je na ňu aj patrične hrdá. Aspoň tak, ako Július na Evku...

V našej transformačnej súťaži nie ste nováčik, ale až teraz ste zvíťazili. V čom bol rozdiel vo vašom prístu­pe k súťaži v roku 2001 a teraz?

„Rozdiel bol dosť podstat­ný. Pred tromi rokmi som začínala ako 66 kg vážiaca žena, ktorá sa oboznamuje s cvičením v posilňovni. Nemala som o tom všetkom presnú predstavu, len som chcela so sebou niečo urobiť. Odzrkadlilo sa to aj vo výsled­ku: v pároch sme sa s manže­lom síce dostali do finále, ale v jednotlivcoch som sa nepre­sadila. Tento rok som si stanovila konkrétny cieľ: dosiah­nuť hranicu 50 kilogramov. Keďže som systematicky tri roky išla s váhou dole, súťaž som v roku 2004 začínala s 56 kg. Mala som lepší zá­klad ako predošlé roky, zvlá­dala som v posilňovni vyššie záťaže. Nebolo to také ama­térske, cítila som svaly, ich prácu, ale predovšetkým ma cvičenie bavilo. Predsavzala som si, že cvičiť budem cho­diť vždy vtedy, keď si to určím a ostatné povinnosti tomu prispôsobím..."

V minulosti to tak nebolo?

„Predtým to bolo iné. Keď mi do tréningu niečo prišlo, a to bolo často, necvičila som, ale upratovala alebo zavárala. Tento rok som bola pripravenejšia aj v tom slova zmysle, že som do toho išla sama od seba. Pred tromi rokmi to bolo skôr pod vplyvom man­žela, ale ja sama som nebola celkom presvedčená o tom, že sa naozaj chcem do súťaže zapojiť. Teraz som sa rozhodla sama a bola som zvedavá, čo dokážem so sebou urobiť."

Pracujete ako komerčná pracovníčka v banke a máte rodinu. Ako sa vám darilo zladiť pracovné povinnosti s pravidelným tréningom?

„Keďže ja nie som ranný typ, cvičila som popoludní alebo večer. Prvé dva mesiace som v utorok, štvrtok a sobo­tu posilňovala, tretí mesiac som si v pondelok, stredu a piatok pridala bicyklovanie. Výhodou bolo, že stacionárny bicykel mám doma. To mi ušetrilo čas. Stanovila som si dávku, koľko musím spáliť a podľa toho som šliapala na bicykli 40-50 minút. Prvé dva mesiace som cvičila podľa tréningu spred dvoch rokov, len som ho trochu inovovala. Keď manžel videl, že to mys­lím vážne, vypracoval mi na tretí mesiac tréning na jednot­livé svalové partie. Časovo to bolo niekedy náročné, ale popri starostiach o rodinu a náročnej práci som posilňovňu brala ako odmenu. Domov som prichádzala síce unave­ná, ale psychicky oddýchnutá. Bol to vynikajúci pocit."

Podarilo sa vám svojím športovým duchom nakaziť ľudí z blízkeho okolia?

„Inšpirovala som kolegy­ňu v práci Vierku Lazníkovú, ktorá sa tiež zapojila do súťa­že. Bola na tom podobne ako ja pred tromi rokmi, každú chvíľu jej do cvičenia niečo prišlo. Nezaznamenala veľkú zmenu na postave ani váhe, ale cíti sa oveľa lepšie."

Týmito slovami ste vyjad­rili podstatu našej súťaže - nie je dôležité, koľko kilo­gramov človek zhodí alebo priberie, ale ako sa cíti...

„Fakt je, že v istom veku už nie je ani tak dôležité, ako našu premenu vnímajú iní, ale ako sa my cítime, pretože keď sa dobre cítime, tak aj dobre vyzeráme."

Stala sa posilňovňa počas tých troch mesiacov vaším druhým domovom?

„Posilňovňa nie je môj celý svet, ako je to u môjho man­žela. Šport je pre mňa len po­tešením, nie niečo, pre čo by som žila. Považujem ho za nástroj, ako sa dobre cítiť v bežnom živote."

Chcete povedať, že nie ste športový typ?

„Nie som vyslovene antišportový typ, ale v skutočnosti som nikdy v živote poriadne nešportovala. Na škole som dokonca bola oslobodená od telesnej výchovy. Rekreačne som sa venovala len plávaniu. Roky ma plne fyzicky vyťažovala domácnosť, takže som si - podobne ako mnoho iných žien - hovorila, že nepotrebu­jem vybíjať energiu. Teraz však viem, že cvičenie v posilňovni je niečo iné. Tam tú energiu získavam, nabíjam sa."

Museli ste v rámci svojej premeny uro­biť radikálny rez v stravovaní?

„Nerobila som žiadne veľké zmeny. Naším problémom bola skôr nediscipli­novanosť v stravovaní než nevhodné jedlá. To sa zmenilo, stali sme sa disciplinova­nejšími a to nielen v stravovaní. S man­želom sme napríklad boli dlhoroční faj­čiari, ale s cigaretami sme skoncovali. Ja som fajčila desať ro­kov desať cigariet denne. Potom som si povedala: prečo? Fajčenie je na úkor zdravia aj peňazí, pro­tiví sa to iným ľuďom a k životu to nepotre­bujem."

Mali ste počas tých troch mesiacov niekedy obavy, že súťaž nedokončíte?

„Nemala, pretože viem, že keď sa do niečoho pustím, tak to dokončím. Mala som však pocit, že výsledok nebu­de taký, ako som si predsa­vzala. Mýlila som sa."

Zmena sa podarila, čo však ďalej?

„V prvom rade nechcem premárniť vynaložené úsilie. Nedopustím, aby som sa vrá­tila do starých koľají. Šatník som si vymenila z pôvodnej veľkosti 44 na 36 a chcem, aby to tak zostalo."

Z vašich úst tu niekoľko­krát zaznelo slovo disciplí­na. Je to to jediné, čo stačí k úspechu?

„Dosiahnuť zmenu nie je jednoduché. Je tu veľa fakto­rov, ktoré človek musí - okrem vlastnej pohodlnosti - prekonať a niekedy to môže byť problematické. Človek musí mať kde cvičiť, musí mať čas, musí mať peniaze na per­manentky do posilňovne alebo na aerobik, v posilňovni musí byť niekto, kto vie poradiť a v neposlednom rade musí mať peniaze na stravu a, čo je nezanedbateľné, musí mať podporu najbližších. Keď si toto všetko zrátame, je isté, že nie každý má na svoju premenu vytvorené vhodné pod­mienky... Ak sa však už do toho ktokoľvek pustí, prajem mu, aby zažil pocit uspokoje­nia z dosiahnutého výsledku."

Zdá sa, že súťaž DO FORMY vás ovplyvnila viac, ako je na prvý pohľad zrejmé...

„Je to možné. Roky som sa chcela dať na štúdium ang­ličtiny. Zatiaľ som sa však nikdy neodhod­lala prihlásiť sa na kurz, teraz som si však predsavzala, že to vyskúšam. Treba sa stále učiť niečo nové, omladzuje to ducha. A ešte niečo som počas tých troch mesiacov zís­kala. Naučila som sa brať veci športovo a dokážem pružnej­šie reagovať. V minulosti som sa nevedela pretlačiť do popredia. Teraz však nemám strach presadiť sa."

Čo poradíte čita­teľom, ktorí sa po prečítaní tohto inšpirujúceho rozho­voru rozhodnú prihlásiť do ďalšieho ročníka súťaže DO FORMY?

„Vydržte! Už to je víťaz­stvo, ak dokončíte, čo ste si predsavzali. Možno nezvíťazíte, ale aj keď rozdiel vo váhe bude len 1-2 kg, dôležité je nevzdať sa. Pokračovať môže­te aj mimo súťaže, alebo sa prihlásite o rok. Skôr či neskôr sa výsledok určite dostaví. Mne to trvalo tri roky, ale neberiem to ako stratu času. Musela som skrátka dospieť do štádia, kedy som presne vedela čo chcem a čo som preto ochotná urobiť. Teraz už viem, že v tomto životnom štýle budem pokračovať. Budem cvičiť pre radosť a pre dobrý pocit. Ten si totiž nekú­pim v žiadnom obchode..."